Gréckokatolícka cirkev
farnosť Malcov

Ježiš odpovedal: „Sám hovoríš, že som kráľ. Ja som sa na to narodil a na to som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Každý, kto je z pravdy, počúva môj hlas“ (Jn 18, 37).

Keď sa v roku 1920 našiel na egyptskej púšti kus ťažko čitateľného papyrusu, nikto ani netušil, že po pár rokoch, keď ho začali odborníci v Rylandsovej knižnici v Manchestri najmodernejšími vedeckými metódami skúmať, objavia mimoriadne vzácny doklad o tom, že to, čo zvykneme čítať z 19. kapitoly evanjelia podľa svätého Jána na sviatok Krista Kráľa, sa našlo v presnom znení tak, ako to čítame dnes, aj na tomto papyrusovom útržku. Bola tam časť textu, ktorá zachytáva rozhovor Piláta s Kristom vo vládnej budove pri súdnom prelíčení v Jeruzaleme vo Veľký piatok. Tento kus papyrusu, pochádzajúci z rozmedzia 10-50 rokov po napísaní originálneho textu evanjelia svätým Jánom, je presvedčivým dôkazom jednak verného zachovávania pôvodnosti a presnosti posvätných textov až po súčasnosť, ďalej tento papyrus predstavuje najstarší zachovaný text Svätého písma Nového zákona, čím sa vyvrátili tvrdenia tzv. odborníkov, že evanjelia vraj vznikli až niekedy v 3. a 4. storočí po Kristu.

Na čo je pre nás aj dnes to najpodstatnejšie z tohto textu Jánovho evanjelia, je to, že Kristus je naším naozajstným Kráľom, ktorého sviatok si aj v liturgickom roku celej katolíckej cirkvi zásluhou pápeža Pia XI. r. 1925 našiel oprávnene svoje dôstojné miesto.

Aký je teda tento náš Kráľ?

Všetky ľudské predstavy o kráľoch majú vždy niekoľko spoločných znakov bez ohľadu na dobu, kde žili, kedy vládli, kedy kraľovali. Boli králi dobrí i králi zlí. Boli králi, ktorí vládli krátko a králi, ktorých dynastie pretrvávali celé storočia. Boli králi mocní, svetovládni a králi malí a slabí, ktorých si podmaňovali silnejší. Boli králi bohatí a chudobní, králi múdri a hlúpi. Všetci títo králi sa pominuli a zostali pre nás už len na stránkach dejepisov alebo ako vzory kráľov do detských rozprávok. Všetci títo králi mali však jedno spoločné. Vládli nad ľuďmi, nad ich majetkami a peniazmi, neraz despoticky vládli aj nad ich názormi, nad ich slobodou. Nútili ich bojovať a vylievať veľa krvi za upevnenie ich moci, za ich kráľovstvá. Boli to všetko iba pozemskí králi s obmedzenou mocou a aj dĺžkou vlády. Boli to všetko dočasní králi s pominuteľnou slávou a leskom svojich zlatých kráľovských korún, žeziel a hermelínov.

Aj dnes na konci 20. storočia máme ešte ako historickú atrakciu z úcty k tradícii aj v civilizovanej Európe kráľov bez zlatých korún na hlave, bez žeziel, ale ešte s patričnými ceremóniami a s honosným titulom – „Vaše Veličenstvo“.

Po ničom z toho, čo sme tu povedali o kráľoch tohto sveta, Kristus netúžil, ani nemal. Sám povedal Pilátovi: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom“ (Jn 18, 36). Ak je teda Kristus kráľom bez služobníctva, bez armády, bez polície, bez kráľovských  insígnií, tak potom aj jeho kráľovstvo je celkom iné, ako tie pozemské kráľovstvá. Je to kráľ ľudských sŕdc, je kráľ pokoja, kráľ spravodlivosti, kráľ pravdy, ktorý prišiel na tento svet vydať svedectvo pravde, že sme stvorení na Boží obraz a že sme vykúpené Božie deti. Kristus je kráľ, ktorý vydal vlastnú krv, aby nás dostal do svojho kráľovstva. My dnes všetci dobre vieme, vidíme a cítime, že prichádza medzi nás množstvo falošných „kráľov“, ktorí sa nás snažia získať pod svoju moc, pod svoju nadvládu, balamutia ľuďom rozum, ponúkajú svoje pravdy, polopravdy a lži, príjemné zážitky, ba aj peniaze a kariéru, zavádzajú ľudí do slepých uličiek zmätku a nepokoja, na šikmé, klzké plochy amorálnosti, až nakoniec do smutných koncov na psychiatriách, alebo až v samovraždách. Kristus Kráľ prišiel, „aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti“ (por. Jn 10, 10) a mať skutočný, radostný, šťastný a nepomíňajúci život, môžeme mať iba s ním a v ňom. On sa postaral o svoje kráľovstvo aj tu na zemi a aj vo večnosti. Keď to pochopil a uznal ho za kráľa zločinec na kríži, keď mu povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva“ (Lk 23, 42), tak pre nás, ktorí už máme dvetisícročnú skúsenosť s Kristom Kráľom, nám musí byť jasné, že naozaj v nikom inom niet spásy a niet iného mena pod nebom, v ktorom by sme boli spasení, iba v Kristovi (por. Sk 4, 12). Pri takej vernosti Kristovi  Kráľovi, akú dokázali a potvrdili aj najvyššími svedectvami nespočetné zástupy veriacich v Krista i v ťažkých skúškach života, je stále živým svedectvom, že Kristus je jediným skutočným kráľom tohto sveta, ktorý nezostane len v dejepisných a rozprávkových knihách ako legendárna postava, ale ako večný Kráľ večného Kráľovstva, kde my s ním budeme večne kraľovať.

Keď pri veľkom prenasledovaní kresťanov v Mexiku popravovali pátra Proa, tento tesne pred salvou popravčej  čaty rozprestrel ruky do tvaru kríža a vykríkol – „Nech žije Kristus Kráľ“!

Aj pre nás každá životná situácia, do ktorej sa dostávame či už vo svojom osobnom živote alebo v živote nášho národa, v živote cirkvi, je toto zvolanie výkrikom dôvery, že taký kráľ ako je Kristus sa o svoje kráľovstvo, do ktorého patríme, vždy dobre postará.

Nech žije Kristus Kráľ!